Európska integrácia je proces formovania pevných väzieb medzi štátmi a národmi Európy v právnej, politickej, ekonomickej, bezpečnostnej a iných oblastiach prostredníctvom členstva v zoskupení pod názvom Európska únia. Proces európskej integrácie sa datuje od druhej polovice 20. storočia a pokračuje doteraz.
Bezprostredným podnetom k naštartovaniu modernej európskej integrácie bola snaha povojnovej demokratickej politickej elity Európy o nastolenie trvalého mieru na kontinente po otrasnom utrpení druhej svetovej vojny, ktorá spôsobila smrť miliónov ľudí a priniesla skazu mnohým európskym štátom. Myšlienka o zjednotení európskych národov a hlbšej spolupráci medzi európskymi štátmi sa objavovala v minulosti v dielach viacerých európskych mysliteľov a v úvahách európskych politikov, nikdy sa však predtým v plnej miere nerealizovala. Na európskej politickej scéne prevažovali sily, ktoré sa vydávali za obhajcov „národných záujmov“. Príchod nacistov k moci v Nemecku mal fatálne následky: európsky kontinent sa počas niekoľkých rokov premenil na bojisko s obrovským množstvom vojenských obetí, na pohrebisko miliónov nevinných civilistov. Pre Európu sa druhá svetová vojna stala posledným varovaním: buď sa tunajšie národy zomknú a budú spolupracovať na tom, aby sa hrôzy masového vraždenia už nikdy nezopakovali, alebo sa starý kontinent odsúdi na historický zánik. Národy Európy, ktorá je kolískou mnohých civilizačných výdobytkov, stáli na križovatke, odkiaľ viedla do budúcnosti iba jediná cesta: vymaniť sa z prekliatia odvekej xenofóbie, rasizmu, nenávisti a agresívnych vojen a zblížiť sa pod vlajkou zjednotenej Európy. Zjednotenej na spoločnom záujme o trvalý mier, na hodnotách slobody, demokracie a spolunažívania.
Integrácia napokon priniesla vytúžené ovocie: vďaka nej je Európa už viac ako tri štvrťstoročia priestorom mieru a stability. Mier je pritom iba jedna, aj keď nateraz najdôležitejšia súčasť európskeho integračného projektu. Ďalšími výdobytkami sú politická sloboda a demokracia, ako aj ekonomická prosperita a sociálny blahobyt. V Európe postupne vznikali osobitné inštitucionálne štruktúry, ktoré prehlbovali mieru zomknutosti európskych národov vo všetkých spomínaných oblastiach a umožňovali čoraz väčšiemu počtu krajín zúčastňovať sa na procese integrácie (Európska komisia, Európsky parlament, Európsky súdny dvor, Európska centrálna banka, Rada Európskej únie).
Na začiatku, v roku 1950, to bolo Európske spoločenstvo uhlia a ocele, založené Francúzskom, Nemeckom, Belgickom, Holandskom a Luxemburskom, ku ktorému sa neskôr pripojilo Taliansko. V roku 1952 tieto krajiny podpísali Parížsku zmluvu o užšej spolupráci. V roku 1957 zakladajúca európska šestka uzatvorila Rímsku zmluvu a vytvorila Európske ekonomické spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu. Od roku 1967 sa všetky tri dovtedy vytvorené európske spoločenstvá spojili do jednej organizačnej štruktúry s vlastnými orgánmi – s Radou a Komisiou európskych spoločenstiev. Po postupnom zrušení ciel vo vzájomnom obchode vznikol spoločný európsky trh.
Do Európskeho spoločenstva neskôr vstúpilo deväť ďalších štátov – Veľká Británia, Írsko, Dánsko, Grécko, Španielsko, Portugalsko, Švédsko, Fínsko a Rakúsko. V roku 1993 sa Európske spoločenstvo premenilo na Európska úniu, užší a pevnejší zväzok štátov, v ktorom sa proces integrácie prehĺbil. Po páde komunizmu a nastolení demokracie v krajinách strednej a východnej Európy sa tento zväzok aj rozšíril.
V rokoch 2004 do EÚ vstúpila Česká republika, Slovensko, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Cyprus a Malta; v roku 2007 sa k nim pridalo Bulharsko a Rumunsko a v roku 2013 Chorvátsko.
Niektoré európske štáty, ktoré formálne nevstúpili do EÚ, ale sú členmi Európskeho ekonomického priestoru – EEA (Nórsko, Lichtenštajnsko a Island), uzatvorili s EÚ dohody, ktoré im umožňujú byť súčasťou spoločného európskeho trhu. Podobné podmienky (s určitými výnimkami) má aj Švajčiarsko, ktoré formálne nie je členskou krajinou EÚ a EEA.
Prehĺbenie procesu zjednocovania Európy symbolizovalo v roku 1999 zavedenie slobodného pohybu občanov ako súčasti spoločnej politiky EÚ (tzv. schengenský priestor). V roku 2002 zaviedli viaceré členské štáty do obehu plnohodnotnú menu euro v rámci menovej únie (tzv. eurozóna). Slovenská republika je súčasťou schengenského priestoru od roku 2007 a eurozóny od roku 2009.
V roku 2016 občania Veľkej Británie v referende tesnou väčšinou rozhodli, že ich štát ukončí svoje členstvo v EÚ. Tento fakt neodradil ďalšie krajiny (na Balkáne a vo východnej Európe) od zámeru vstúpiť do únie. EÚ zostáva spoločenstvom otvoreným pre ďalšie rozširovanie. Každý demokratický európsky štát, ktorý má záujem o vstup do EÚ, však musí splniť predvstupové podmienky (tzv. kodanské kritériá).
EÚ je nielen zväzkom štátov, ale aj spoločenstvom občanov, dbá o ich práva a kvalitu života. Členstvo v Únii vytvára priaznivé prostredie pre dobré občianske spolunažívanie.