Podľa najvšeobecnejšej definície je nacionalizmus ideológiou a politickým prúdom, ktorý vyzdvihuje hodnotu vlastného národa (etnickej skupiny) a jeho záujmy, pričom sa zasadzuje za to, aby tento národ mal vlastný štát na území, ktoré obýva. Nacionalizmus považuje národ za vrcholnú formu spolupatričnosti ľudí spojených etnickým pôvodom.
V súčasnej sociálnej vede sa nacionalizmus vymedzuje za pomoci viacerých charakteristík. Patrí k nim presvedčenie o nadradenosti národa a záujmov národného štátu nad záujmami a právami jednotlivca, silná identifikácia s vlastnou etnickou skupinou, uprednostňovanie modelu etnického národa pred modelom politickým (občianskym), absolutizácia práva národa na sebaurčenie (čiže práva na založenie vlastného samostatného štátu), požiadavka solidarity so svojím národom a národným štátom bez ohľadu na jeho charakter a politiku.
Máloktorá otázka vyvoláva toľko diskusie medzi sociálnymi vedcami ako posúdenie úlohy nacionalizmu vo vývoji spoločnosti. Ich názory sa pohybujú na širokej škále – od zdôraznenia pozitívneho významu nacionalizmu pre osud národa usilujúceho sa o samostatnú existenciu a rozvoj (politický, ekonomický, kultúrny) a stotožnenia nacionalizmu s vlastenectvom až po upozornenie na problematické, negatívne aspekty nacionalizmu, najmä vymedzovanie sa voči iným národom, snahu o dominanciu, nerešpektovanie záujmov a potrieb iných etník.
Majú takéto rozdiely v hodnotení úlohy nacionalizmu reálny základ? Áno, nepochybne. V rôznych historických a spoločenských situáciách sa totiž nacionalizmus môže prejavovať odlišným spôsobom a plniť odlišné funkcie. Nacionalistická ideológia môže spájať ľudí rovnakého etnického pôvodu, najmä v štádiu formovania národa, ktorý sa pokúša založiť si vlastný štát. V tomto prípade nacionalizmus plní integrujúcu funkciu, ale vždy v jednoliatom národnostnom prostredí. V spoločnostiach so zmiešaným obyvateľstvom nacionalizmus, ktorý oslovuje výlučne vlastné etnikum, ľudí skôr rozdeľuje. V radikálnych až krajných podobách politika nacionalizmu (či už sa vzťahuje na väčšinovú, alebo menšinovú komunitu) môže viesť k medzietnickým konfliktom, k podnecovaniu nevraživosti, dokonca k násilným aktivitám.
Keďže rôzne radikálne hnutia a skupiny používajú nacionalizmus ako nástroj na oslovenie ľudí a robia to neraz netolerantným a niekedy až nenávistným spôsobom, je v súčasnosti nacionalizmus ako ideológia a politická prax považovaný skôr za negatívny jav, ktorý neprospieva pokojnému spolunažívaniu ľudí s odlišnými národnostnými identitami. Sprievodnými charakteristikami krajných foriem nacionalizmu, je xenofóbia (strach s cudzieho) a šovinizmus (snaha o sociálnu dominanciu a prístup k sociálnym výhodám na základe príslušnosti k väčšinovému, resp. vládnucemu národu).
V národnostne zmiešanej spoločnosti má etnický nacionalizmus väčšinového obyvateľstva tendenciu asimilovať menšinové komunity, presadzovať vlastný jazyk a kultúru prostredníctvom rôznych legislatívnych úprav a administratívnych opatrení. Vo vývoji niektorých krajín dochádzalo k situáciám, keď malý národ, ktorý sa usiloval o väčšiu autonómiu alebo aj o samostatnú štátnu existenciu a odolával asimilácii zo strany väčšinového národa, dosiahol osamostatnenie, no keď sa premenil na väčšinový národ vo vlastnom štáte, sám začal voči miestnym národnostným menšinám presadzovať asimilačné politiky.
Pre ideológiu nacionalizmu je často príznačné zdôvodňovanie práva národa na sebaurčenie pomocou mytologických argumentov, konštruovanie „národných“ mýtov, ktoré nemajú oporu vo vedeckých poznatkoch. Jedným z takýchto populárnych argumentov je tvrdenie o staršom pôvode národa, akási súťaž o to, ktorý národ je starší. Napriek tomu, že akademická veda nepotvrdzuje opodstatnenosť podobných tvrdení, nositelia nacionalistických predstáv sa nevzdávajú snahy pripísať niekdajším obyvateľom územia súčasného štátu vlastnosti, ktoré sú známe zo súčasného obdobia (jazyk, kultúra a pod.)