Pojem občianstvo má viacero dôležitých významov. Občianstvo je jedným zo základných inštitútov ústavného práva, ktorý sa prejavuje v podobe vzájomného vzťahu medzi štátom a jednotlivcami. Je to právna väzba medzi jednotlivcom a štátom obsahujúca súhrn ich práv, povinností a zodpovedností.
Občanom konkrétneho štátu je osoba, ktorá patrí k jeho obyvateľom, pričom sa môže z rôznych dôvodov nachádzať aj mimo územia štátu. Táto osoba využíva ochranu štátu a disponuje súborom politických práv, občianskych slobôd a povinností.
Štát uznáva a garantuje práva občanov, zabezpečuje im podmienky na život na svojom území, poskytuje im potrebnú ochranu a pomoc v zahraničí. Každý občan má vo svojom štáte osobitný právny status, ktorý ho odlišuje od občanov iného štátu, resp. osôb bez občianstva.
Štátne občianstvo vzniká v drvivej väčšine prípadov samotným faktom narodenia v konkrétnom štáte (najmä ak ide o potomka rodičov s identickým štátnym občianstvom). Cudzinec, ktorý sa do príslušného štátu prisťahoval, môže nadobudnúť občianstvo na základe žiadosti o jeho udelenie. Každý štát má vlastné pravidlá regulujúce udeľovanie občianstva. Niektoré štáty pri udeľovaní občianstva cudzím štátnym príslušníkom dávajú prednosť tým, ktorí majú etnický pôvod zhodný s pôvodom väčšinového obyvateľstva materského štátu. Sú štáty, ktoré akceptujú, ak má človek aj občianstvo iného štátu; naopak iné štáty trvajú na tom, aby ich občania mali iba jedno občianstvo a podmieňujú nadobudnutie občianstva cudzincom zrušením jeho pôvodného občianstva.
Proces európskej integrácie, ktorý vytvoril pevnejšie väzby medzi jednotlivými európskymi krajinami, sa dotkol aj problematiky občianstva. Maastrichtská zmluva EÚ z roku 1992 zaviedla občianstvo Európskej únie. V súlade s touto zmluvou každá osoba, ktorá má občianstvo členskej krajiny EÚ, má zároveň občianstvo Únie ako celku. Občianstvo EÚ pritom nenahrádza pôvodné národné občianstvo, ale dopĺňa ho a rozširuje niektoré práva občanov členských krajín únie, ktoré sa vzťahujú na pohyb v rámci EÚ, život a ekonomické aktivity v inej členskej krajine únie a pod. Zavedením spoločného občianstva sa Európska únia prihlásila k vízii „Európa občanov“ nielen deklaratívne, ale aj vecne, s konkrétnymi praktickými dôsledkami.
Občianstvo ako pojem má osobitný význam pre charakteristiku štátu. Moderný demokratický štát je občianskym štátom. To znamená, že je to štát založený na občianskom princípe, v ktorom občianska príslušnosť človeka má prednosť pred jeho ďalšími charakteristikami (etnický pôvod, vierovyznanie a pod.).
Ďalším dôležitým významom pojmu občianstvo je popri právnej väzbe medzi štátom a jeho obyvateľmi aj účasť obyvateľov (občanov) na spravovaní vecí verejných v krajine, regióne, meste či obci – teda všetko to, čo súvisí s realizáciou občianskych práv, s aktívnym prístupom občanov k riešeniu spoločenských problémov, s občianskou participáciou, občianskym aktivizmom a občianskym samoorganizovaním.
Občianske iniciatívy a aktivity (či už spontánne alebo organizované) sú dôležitým faktorom rozvoja modernej spoločnosti. Väzby vytvárané medzi občanmi pri ich spoločnej účasti na riešení existujúcich problémov a zlepšovaní každodenného života vytvárajú dôležitý sociálny kapitál, ktorý posúva spoločnosť dopredu. Prostredníctvom občianskej participácie, ktorá sa v rozmanitej podobe odohráva prakticky vo všetkých oblastiach verejného života, majú obyvatelia krajiny s demokratickým usporiadaním možnosť ovplyvňovať jej vývoj nielen účasťou na voľbách, ale aj každodennou občianskou aktivitou vo verejnom záujme. Pre moderný demokratický štát a jeho inštitúcie sú aktívni občania nepostrádateľnými partnermi. Najmä v kritických situáciách pomáhajú občania svojou angažovanosťou zabrániť stagnácii demokratických mechanizmov, ku ktorej môže dochádzať pri zníženej verejnej kontrole moci.