Rasizmus je súbor predstáv, ideí a teórií o nerovnosti a odlišnej hodnote ľudských rás, o nadradenosti jedných rás nad druhými a o rozhodujúcom vplyve rasových odlišností na vývoj ľudskej spoločnosti. V praktickej politike sa rasizmus prejavuje zavedením osobitných prístupov voči príslušníkom rôznych rasových alebo aj etnických skupín – predovšetkým diskrimináciou, sociálnym vylúčením, často aj prenasledovaním.

Z pohľadu poznatkov vied o človeku a spoločnosti sú rasistické teórie príkladom poznávacieho zlyhania, čiže falošného vedomia odporujúceho vedeckým poznatkom. Už samotný pojem „rasa“ v chápaní teoretikov rasizmu (Joseph Arthur de Gobineau, Houston Stewart Chamberlain a iní) je viac ako problematický. Z ich pohľadu rasa je biologické spoločenstvo, príslušnosť ku ktorému určuje nielen fyzické vlastnosti ľudí (farba pleti, forma tváre, podoba vlasov a pod.), ale aj ich charakter, intelektuálne schopnosti a morálku, pričom vzťahy medzi rasami sú založené na prirodzenej prevahe jedných rás nad druhými. Podobné myšlienky už svojou podstatou vytvárajú živnú pôdu pre konflikty, snahu o dominanciu, diskrimináciu alebo prenasledovanie. Sú tiež základom pre tézy o nezlučiteľnosti ľudských kultúr a civilizácií. Namiesto hľadania spôsobov spolužitia ľudských spoločenstiev s rôznymi etnickými, konfesionálnymi a kultúrnymi charakteristikami v duchu tolerancie, empatie a vzájomného akceptovania rasistické idey živia primitívne stereotypy o nevyhnutnom konflikte, v ktorom musí zvíťaziť to správne, údajne kultúrne a morálne oveľa vyspelejšie rasové spoločenstvo.

Rasizmus a rasová diskriminácia je zlo, ktoré predstavuje vážnu prekážku pre spolunažívanie rôznych skupín ľudí. Rasisti zámerne živia rasistické predsudky a podnecujú rasovú neznášanlivosť. Rasizmus je súčasťou ideologického kréda najtemnejších politických síl – extrémistov, fašistov, nacistov. Tieto sily sa snažia osloviť obyvateľstvo pomocou nenávistných hesiel sprevádzaných demagógiou a primitívnymi stereotypmi, vždy negatívnymi voči tým „cudzím“ a pozitívnymi voči „domácim“. V prípade účasti na politickej moci sa rasisti usilujú potláčať a diskriminovať tých ľudí, ktorých považujú za rasovo menejcenných alebo „nečistých“. Prijímajú zákony obmedzujúce ľudí na základe ich rasovej alebo etnickej príslušnosti, zavadzajú opatrenia, zmyslom ktorých je vylúčiť „neželaných“ ľudí zo spoločnosti.

Názorným príkladom takéhoto prístupu je tzv. Židovský kódex, ktorý schválila vláda slovenského vojnového štátu v roku 1941 (jeho oficiálny názov je Nariadenie o právnom postavení Židov). Išlo o súbor právnych noriem (celkovo 270 paragrafov), ktoré zbavili občanov židovského pôvodu žijúcich na Slovensku občianskych práv, odobrali im majetok a de facto ich vylúčili zo spoločnosti. Následne kolaborantský režim slovenského fašistického štátu v spolupráci s nacistickým Nemeckom zorganizoval deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska (predovšetkým na územie okupovaného Poľska), kde bola drvivá väčšina Židov zlikvidovaná v nacistických vyhladzovacích táboroch. Rasizmus ideológie a štátnej politiky sa tak premenil na masové zabíjanie – genocídu.

Pomocou rasistickej argumentácie sa v minulosti zdôvodňovali koloniálne vojny, dobýjanie cudzích území a otroctvo. V najkoncentrovanejšej podobe sa rasizmus praktizoval v dvadsiatom storočí v Južnej Afrike, kde zástupcovia belošskej kolonizátorskej menšiny zaviedli apartheid – systém absolútnej rasovej segregácie a dominancie bielej rasy nad ostatnými. V demokratickej spoločnosti založenej na princípe rovnosti občanov je rasizmus neakceptovateľný a mal by vždy narážať na odpor štátu, jeho právneho systému a silových zložiek, médií a občianskej spoločnosti. Demokratický štát nemôže pripustiť nijakú diskrimináciu alebo iné formy znevýhodnenia či prenasledovania občanov na základe rasovej príslušnosti. Odpor voči rasizmu je otázka právna i morálna. Viaceré medzinárodno-právne dokumenty (vrátane deklarácií OSN) odsudzujú a priamo zakazujú rasovú diskrimináciu.