Totalitarizmus označuje taký vzťah medzi spoločnosťou a mocou, pri ktorom moc disponuje plnou, čiže totálnou kontrolou nad spoločnosťou – tak vo verejnej sfére, ako aj v súkromnom živote obyvateľov. Politické režimy s takouto formou usporiadania sú režimy totalitné. Ide o diktatúry obmedzujúce ľudské práva a politické slobody, zakazujúce akúkoľvek činnosť, ktorá je považovaná za ohrozenie monopolného postavenia vládnych síl v spoločnosti. Často sa takéto režimy nastoľujú tak, že určitá politická sila násilne uchopí moc, potom ju koncentruje a vládne brutálnymi metódami. Je to prípad boľševickej (komunistickej) revolúcie v Rusku (1917), občianskej vojny v Číne (1945-1949) alebo fašistického prevratu v Taliansku (1922).
Totalitné diktatúry však môžu vzniknúť aj ako dôsledok silnej podpory obyvateľstva pre nedemokratické sily, ktoré využívajú demokratické mechanizmy (predovšetkým voľby) na to, aby sa dostali do mocenských pozícií v štáte a následne demokraciu odstránili. Tak to bolo v Nemecku, kde nacistická strana zvíťazila v roku 1932 vo voľbách – i keď iba relatívnou väčšinou 33 % hlasov – a potom pomocou politických manipulácií sústredila politickú moc vo svojich rukách. Alebo v roku 2006 v pásme Gaza, kde vo voľbách zvíťazilo fundamentalistické hnutie Hamas, ktoré po príchode k moci odstránilo z politiky akúkoľvek opozíciu a niektorých opozičných predstaviteľov vyhnalo z pásma Gaza alebo ich fyzicky zlikvidovalo.
Historické skúsenosti potvrdzujú, že slobodné voľby, v ktorých víťazia totalitné politické sily, sa stávajú poslednými slobodnými voľbami na dlhé obdobie – až do odstránenia samotného totalitného režimu, ku ktorému dôjde niekedy vďaka odporu občanov a násilným zrážkam s režimom, niekedy vďaka pokojnej občianskej revolúcii.
Totalitný režim sa usiluje o absolútnu kontrolu nad ekonomikou a spoločnosťou, pričom organizuje ekonomiku i spoločnosť podľa jednotného plánu. Mobilizuje obyvateľov štátu na podporu vlády, resp. vládnucej strany a jej ideológie, pričom zdôrazňuje nadradenosť verejných záujmov nad súkromnými. Organizácie, ktorých činnosť vláda nepodporuje (odbory, cirkvi, iné politické strany, občianske združenia), sú obmedzované alebo zakázané.
Slovensko zažilo v dvadsiatom storočí dva totalitné režimy. Oba boli nastolené pod silným tlakom zvonku, ktorý využili miestni kolaboranti na to, aby uchopili moc. V roku 1939, keď nacistické Nemecko rozbilo Československo, vládna Hlinková slovenská ľudová strana (HSĽS) na čele s Jozefom Tisom na naliehanie Adolfa Hitlera vyhlásila samostatný slovenský štát a zaviedla totalitnú diktatúru, ktorá trvala do porážky nacizmu v roku 1945. V roku 1948 československí komunisti, ktorí boli súčasťou demokratickej vlády, pomocou politických manipulácií a masívneho nátlaku členskej základne dosiahli faktickú rezignáciu demokratických síl a uchopili politickú moc, ktorú udržiavali vďaka podpore Sovietskeho zväzu až do roku 1989.
V totalitných režimoch je opozícia vylúčená z politického života, formálne ani neexistuje. Iné politické strany než vládna strana – ak vôbec existujú – majú podobu satelitných organizácií, ktorých úlohou je predstierať širokú sociálnu základňu režimu. Vo väčšine totalitných režimov je vláda jednej strany zakotvená zákonom. Každý, kto je nespokojný s vládnou politikou, je považovaný za nepriateľa štátu, stáva sa politickým disidentom. O dodržiavaní ľudských práv v totalitnej spoločnosti možno iba snívať. V totalitných režimoch je zákonom zavedená oficiálna ideológia – fašizmus v Taliansku, nacizmus v Nemecku, národný socializmus vo vojnovom slovenskom štáte, komunizmus v Sovietskom zväze, Číne a iných „socialistických“ štátoch, idey čučche v Severnej Kórei, mesianistická verzia islamizmu v Iráne. Oficiálnu ideológiu vnucuje totalitný režim aj kultúrnej, umeleckej a vedeckej tvorbe.
