Národ je spoločenstvo ľudí sformované na základe etnickej (v mnohých prípadoch aj jazykovej) príslušnosti. Obýva určité územie, na ktorom si vytvára vlastný štát (niekedy aj spoločný štát s iným národom – to bol prípad Československa). Okrem základnej etnickej (resp. jazykovej) charakteristiky sa národ vyznačuje aj ďalšími dôležitými charakteristikami – socioekonomickými, politickými, kultúrnymi.
Hoci rôzne etniká s vlastným jazykom, kultúrou a územím ktoré obývali, existovali počas dlhšieho historického obdobia, v podstate počas celých dejín ľudstva, národ je fenoménom neskoršieho vývoja. Národy sa formujú ako etnicko-politické spoločenstvá až v novoveku, paralelne s budovaním moderných štátov.
Používajúc súčasnú terminológiu, dalo by sa budovanie štátov v 19. storočí na územiach obývaných rôznymi etnikami v Európe označiť za politický projekt, ktorý zodpovedal sociálno-ekonomickým požiadavkám vtedajšej doby – rastu priemyselnej výroby na základe technologického pokroku, formovaniu trhov, vzájomnému súpereniu etník podnecovanému dynamickými sociálnymi skupinami (napríklad priemyselnou alebo finančnou buržoáziou). Národ sa stal dôležitou hybnou silou tohto procesu.
Obyvatelia, ktorí žili na území vznikajúcich štátnych celkov, sa začali väčšmi identifikovať s príslušnosťou k vlastnému etnickému spoločenstvu, ktoré si v dôsledku budovania štátov zvyšovalo status – z „obyčajného“ etnika sa menilo na štátotvorný národ. K posilneniu národnej sebaidentifikácie obyvateľstva prispievali viaceré faktory – rozvoj miestnej kultúry, kodifikácia národných jazykov, aktívne pôsobenie osobností venujúcich sa národnej problematike (národných buditeľov), aktivity politikov zakladajúcich strany a iné zoskupenia s cieľom presadzovať národné požiadavky.
Obdobie vzniku moderných národov a budovania jednotných národných štátov sa vyznačuje prvým rozmachom etnického nacionalizmu, na ktorý neskôr v 20. storočí nadviazali radikálne hnutia. V mnohonárodnostných krajinách sa začína v mene jednoty národa (spravidla národa väčšinového) prejavovať úsilie o asimiláciu menšinových komunít. Ich príslušníci, ktorých reprezentovala národne uvedomelá inteligencia, sa však snažia asimilačným trendom brániť, poukazujú na osobitosti svojich etník, dožadujú sa, aby aj ich národnostným spoločenstvám bolo priznané právo na sebaurčenie. Neskôr, predovšetkým po prvej svetovej vojne, ktorá spôsobila rozpad rakúsko-uhorskej, ruskej a osmanskej (tureckej) monarchie, vznikli v Európe na základe politických pohybov v prostredí malých národov viaceré štátne útvary. Väčšina z nich existuje v podobe národných štátov dodnes – vrátane Slovenskej republiky, ktorá sa v roku 1993 po rozdelení Československa stala samostatným štátom.
Súčasná sociálna veda rozlišuje dva základné koncepty moderného národa – politický národ, ktorý sa skladá z príslušníkov viacerých etnických skupín, a národ etnický, ktorý vytvára jedna etnická skupina. Kým v prvom koncepte sa do popredia dostávajú väčšmi otázky občianstva, príslušnosti k štátu a vzťahu občanov k hodnotám, na ktorých je štát budovaný, v druhom koncepte ide viac o národné sebavedomie a lojalitu, o etnickú príslušnosť. Prvý koncept ráta s tým, že aj obyvatelia iného etnického pôvodu než väčšina obyvateľstva sa stávajú súčasťou národného politického spoločenstva, kým druhý koncept považuje príslušníkov národnostných menšín za občanov, ktorí nie sú súčasťou štátotvorného národa.
Národ ako zvláštne etnicko-politické spoločenstvo sa ukázal ako dostatočne stabilný útvar, ktorý zrejme pretrvá aj v podmienkach globalizovaného sveta a integračných procesov. V Európe je príkladom takéhoto integračného procesu vznik a dlhodobá existencia Európskej únie.