Humanizmus je svetonázorový, resp. eticko-filozofický prúd, ktorý pokladá za najvyššiu hodnotu život človeka a jeho dôstojnosť. Humanizmus vyzdvihuje právo jednotlivca na slobodu a všestranný rozvoj. Považuje blaho ľudí za najdôležitejšie kritérium pri hodnotení rôznych aspektov vývoja spoločnosti, a to na všetkých úrovniach a vo všetkých sférach – od typu spoločenského usporiadania a charakteru štátu až po pôsobenie jednotlivých inštitúcií.
Vychádzajúc z humanistických pozícií môžeme položiť spoločnosti, štátu či ktorejkoľvek inštitúcii takúto otázku: „Do akej miery sa do vašej činnosti premietajú princípy ľudskosti? Je pre vás konečným cieľom zvyšovanie blaha človeka, jeho dôstojnosť, rozvoj a šťastie? Beriete vždy do úvahy práva jednotlivcov a ich záujmy?“ Podľa toho, k akej odpovedi dospejeme, môžeme posúdiť mieru humánnosti konkrétnej spoločnosti či aktivít konkrétnej inštitúcie (napríklad štátneho orgánu, politickej strany, mimovládnej organizácie či občianskej iniciatívy).
Ako myšlienkový prúd nadväzuje moderný humanizmus na pozoruhodný vývoj v období renesancie (najmä v kultúre a umení), keď sa dostala do popredia téma ľudskosti, ľudského zaobchádzania s inými, keď sa rozvíjali predstavy o ideálnom charaktere vzťahov medzi ľuďmi navzájom i medzi jednotlivcom a spoločnosťou, keď sa túžba po ľudskom šťastí začala postupne formovať do podoby uceleného systému, ktorého stredobodom sa stal človek.
Humanizmus sa usiluje o to, aby sa princípy rovnosti a spravodlivosti stali normou vo vzťahoch medzi ľuďmi. Odmieta útlak, prenasledovanie a neľudské, nehumánne zaobchádzanie s jednotlivcami, nech by bolo motivované čímkoľvek. Mnohí politici a verejní činitelia sa vo svojej činnosti odvolávajú na princípy humanizmu. Demokratickí politici takéto deklarácie naplňujú konkrétnym obsahom – pripravujú a prijímajú zákony, ktoré zlepšujú výkon ľudských práv, prehlbujú demokratické zásady v spoločnosti, zlepšujú sociálne postavenie znevýhodnených skupín ľudí, pomáhajú tým, ktorí sa z rôznych príčin (často bez vlastného pričinenia) ocitli v ťažkej životnej situácii. Demokratickí politici – humanisti sa vždy zastávajú ľudí prenasledovaných nedemokratickými režimami vo svete (aj keď to môže spôsobiť problémy vo vzťahoch so štátmi, kde sa takéto prenasledovanie odohráva). Zastávajú sa aj ľudí, ktorí sú nespravodlivo stíhaní v podmienkach slobody a demokracie – či v dôsledku nejakého omylu alebo zlého úmyslu.
Humanistickí politici dávajú prednosť dialógu, rokovaniu, dosahovaniu dohody, nehľadajú nepriateľov, pristupujú k názorovým oponentom ako k potenciálnym partnerom, vidia za každým problémom (aj tým najpálčivejším) konkrétnych ľudí, ktorých sa môžu vážne dotknúť dôsledky politických rozhodnutí.
Pokojné spolunažívanie ľudí patriacich k rôznym spoločenstvám je ťažko predstaviteľné bez silného humanistického základu – tak v samotnej spoločnosti či štáte, ako aj v mysliach a srdciach občanov. Čím pevnejšie je zakotvený humanizmus ako norma vo vzťahoch medzi ľuďmi, tým je občianske spolunažívanie trvácnejšie.