Pojem tolerancia vyjadruje znášanlivý, ústretový vzťah k odlišnosti, k inakosti, k iným – k jednotlivcom, národom či národnostiam, k rozličným skupinám odlišujúcim sa náboženstvom, svetonázorom, kultúrou, zvykmi, tradíciami, hodnotami, životným štýlom a pod. Tolerancia má veľký význam pre spolunažívanie ľudí s rozdielnymi identitami a charakteristikami.
Znášanlivosť a ústretovosť voči inakosti neznamená, že ten, kto prejavuje takúto ústretovosť, musí sám vyznávať a uplatňovať názory, hodnoty, tradície a spôsob života iných. Tolerancia znamená, že ten, kto ju prejavuje, dáva najavo súhlas s uplatňovaním práva iných ľudí na to, aby svoje názory, hodnoty, tradície, vierovyznanie a životný štýl vyznávali, dodržiavali a praktizovali v tej istej miere, v akej sú vyznávané, dodržiavané a praktizované tými, ktorí svoj znášanlivý vzťah prejavujú. Ide o širšie nastavenie na vzájomnú empatiu, o zmysel pre pochopenie odlišnosti, o snahu udržať a zachovať túto odlišnosť v rámci pokojného spolunažívania v základných univerzálnych kategóriách mieru, slobody, spravodlivosti a nenásilia. Tolerancia ako model správania môže dlhodobo existovať iba vtedy, keď ľudia prejavujú schopnosť vnímať situáciu optikou iných, keď sa dokážu vžiť do postavenia a citov iných.
Tolerancia nie je prejavom slabosti, podriadenosti alebo vzdania sa vlastných názorov a hodnôt, ako o tom občas hovoria jej odporcovia. Naopak, je to prejav sebadôvery jednotlivca alebo skupiny, ukazovateľ uvedomenia si pevnosti, trvácnosti a oprávnenosti vlastných postojov, znak otvorenosti a viery vo svoje ideály, výraz neprítomnosti strachu z čestnej súťaže s inými ideálmi. Tolerantným, empatickým vzťahom vyjadrujeme úctu a rešpekt, ukazujeme, že sa snažíme správne pochopiť ľudí s odlišnými názormi, že uznávame ich právo na vyjadrenie ich názorov, považujeme to za nespochybniteľný prejav ich individuality.
Významným krokom k presadeniu tolerancie vo vzťahoch medzi národmi a štátmi bolo zaradenie charakteristiky tolerancie do preambuly Charty OSN (1945) v podobe výzvy „prejavovať znášanlivosť a žiť spolu v mieri navzájom ako dobrí susedia“. Ďalším dôležitým krokom bolo v roku 1995 prijatie Deklarácie princípov tolerancie organizáciou UNESCO. V tomto dokumente sa tolerancia definuje ako „hodnota a sociálna norma občianskej spoločnosti, prejavujúca sa v práve všetkých členov občianskej spoločnosti byť odlišnými, v zabezpečení trvalo udržateľnej harmónie medzi rôznymi vierovyznaniami, politickými, etnickými a inými sociálnymi skupinami, v rešpektovaní rôznorodosti rôznych svetových kultúr, civilizácií a národov, v pripravenosti porozumieť a spolupracovať s ľuďmi odlišnými svojím vzhľadom, jazykom, presvedčením, zvykmi a vieroukou“. Deklarácia spája toleranciu s univerzálnym konceptom demokracie: „Tolerancia je povinnosť podporovať presadzovanie ľudských práv, pluralizmu (vrátane kultúrneho pluralizmu), demokracie a právneho štátu. Tolerancia je koncept, ktorý znamená odmietnutie dogmatizmu a absolutizácie pravdy, potvrdzovanie noriem stanovených v medzinárodných právnych dokumentoch v oblasti ľudských práv“.
Existujú hranice tolerancie? Áno, existujú. Nie je možné byť tolerantný voči prejavom neznášanlivosti, voči podnecovaniu nenávisti, voči násiliu. Nie je možné uplatňovať princípy tolerancie voči netolerantným. Tolerancia odlišnosti neznamená znášanlivosť voči prejavom nespravodlivosti – i keď zástancovia podobných prejavov sa niekedy tvária ako obhajcovia rozmanitosti a úcty voči odlišnosti. Tolerancia tiež nemôže byť kamuflážou alebo ospravedlnením pri vnucovaní i vlastných názorov iným.