Demokracia je jednou z hlavných foriem politického usporiadania spoločnosti, štátu a moci. Doslovne znamená vládu (moc) ľudu. Predstavy o demokracii sa vyvíjali od antických čias (Aristoteles, Platón) cez novovek (John Locke, Montesquieu) až po súčasnosť. Vývoj predstáv o demokracii súvisel s praktickým presadzovaním jej základných charakteristík (sloboda individuálnej voľby, idea reprezentatívnosti, princíp suverenity ľudu a moci, zmluvný základ spoločenských vzťahov, pluralitný stranícky systém). Rozvoj demokracie bol a aj v súčasnosti je spätý s procesom uplatňovania univerzálnych spoločenských hodnôt (slobody, spravodlivosti, ľudských práv).
Podmienkou fungovania a reprodukcie demokracie je vytvorenie systému jej spoľahlivých záruk (politických, právnych, kultúrnych, ekonomických, ideových). Moderná politická demokracia je nepredstaviteľná bez univerzálnych postupov, ku ktorým patrí predovšetkým voliteľnosť najvyššieho zákonodarného zboru a ďalších orgánov moci na rôznych úrovniach, rovnosť občanov pred zákonom, všeobecné volebné právo, slobodné voľby, záväznosť rozhodnutí väčšiny pre menšinu, ako aj rešpektovanie práv a záujmov menšiny.
Demokracia je celostným javom. Skutočná demokracia musí byť univerzálna. Ak určitá skupina obyvateľstva (politická, sociálna, národnostná, etnická, jazyková, rasová, náboženská, demografická) nemá možnosť v plnej miere využívať priestor poskytovaný demokraciou, potom túto spoločnosť nemožno pokladať za demokratickú. Znamená to, že ozajstná demokracia nemôže byť selektívna. Naopak, selektivita je bežným javom v spoločnostiach s nedemokratickým (autoritatívnym alebo totalitným) politickým režimom.
Vhodné prostredie pre demokraciu vytvára občianska spoločnosť a právny štát, ktorý sa vyznačuje režimom ústavného vládnutia, prioritou zákonov, rozvinutým právnym systémom a dôsledným rozdelením a rovnováhou moci – zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Ozajstná demokracia, na rozdiel od nedemokratických foriem politického usporiadania, je nezlučiteľná s diktatúrou, vrátane diktatúry (tyranie) väčšiny. Demokracia totiž nie je vládou väčšiny, ktorej rozhodnutia nie sú ničím obmedzené (podobné chápanie demokracie je dnes príznačné pre populistov, ktorí sa verbálne hlásia k demokracii). Ako tvrdí popredný teoretik demokracie Giovanni Sartori, demokracia je „obmedzenou vládou väčšiny“.
Pseudodemokratické chápanie demokracie ako neobmedzenej moci väčšiny je nebezpečné práve v prípade, keď sa spája s reprezentatívnym parlamentným systémom. Podobné spojenie môže viesť k faktickému nastoleniu diktatúry parlamentnej väčšiny, ktorá v podmienkach sociálnej, politickej a názorovej polarizácie spoločnosti môže vyústiť do tvrdej konfrontácie s ničivými, často nenapraviteľnými dôsledkami. Preto moderná politická teória dáva prednosť skôr konsenzuálnemu (vyjednávaciemu) modelu demokracie pred modelom „väčšinovým“ (čiže konfliktným).
Pre fungovanie demokracie je dôležitá existencia spoľahlivých kontrolných mechanizmov a nevyhnutných poistiek proti prípadnému porušeniu mocenskej rovnováhy. Veľký význam pre reprodukciu demokratických inštitútov a mechanizmov má stav politickej kultúry, sila demokratického presvedčenia a cítenia obyvateľstva. Zakotvenosť demokracie je v konečnom dôsledku dôležitým ukazovateľom celkovej kvality života spoločnosti.