Pojem populizmus vyvoláva medzi odborníkmi a politikmi veľa sporov. Sociálni vedci sa často nedokážu zhodnúť, či ide o samostatnú ideológiu, alebo iba o politický štýl. Politici si uvedomujú, že pojem populizmus má vo verejnosti skôr negatívne zafarbenie, a preto nepripúšťajú označenie vlastných strán a názorov za populistické; často sa však navzájom obviňujú z používania populistických metód.

Čo je teda populizmus? Samotný termín je staršieho dáta a je odvodený od názvu, ktorý si dala v 90. rokoch 19. storočia Ľudová strana v USA, ktorá sa orientovala na vidiecke obyvateľstvo južných a západných štátov a zároveň s názvom „Ľudová“ používala aj názov „Populistická“. Táto strana pomerne rýchlo ukončila svoju existenciu a s ňou upadol do dočasného zabudnutia aj termín populizmus. Po viac ako polstoročí ho vrátil do sociálnej vedy americký sociológ Edward Shils. Navrhol ho používať na označenie antiestablišmentových politických síl. Tento návrh sa rýchlo ujal, hoci mnohí politológovia majú ešte aj dnes k termínu „populizmus“ výhrady: považujú ho za nejasný a nejednoznačný, navyše zaťažený negatívnym nádychom.

Nech k termínu populizmus pristupujeme akokoľvek, faktom je, že ide o jav, ktorý je dnes súčasťou demokratickej politiky minimálne počas volebnej súťaže, keď sa politické strany na základe dohodnutých pravidiel uchádzajú o priazeň občanov, a tým aj o politickú moc. A či je populizmus ideológia alebo politický štýl? Môžeme k nemu pristupovať ako k istému politickému prúdu, ktorý síce nie je plnohodnotnou ideológiou, ale predstavuje omnoho viac než iba politický štýl príznačný pre jednotlivcov alebo strany. A je to pritom jav do značnej miery problematický.

Klasický repertoár populizmu sa skladá z viacerých komponentov. Patrí sem apelovanie na „jednoduchého“ človeka, prísľub obhajovať jeho záujmy pred tými, ktorí sa oňho nestarajú (samozrejme v nádeji získať „protestné“ hlasy). Patrí sem mimoriadne kritický postoj voči politickému establišmentu, úradujúcej vláde a „mainstreamovým“ stranám vrátane strán opozičných, za ich údajné korupčné správanie. Patrí sem nejasné programové zázemie, zabalené do deklarácií o „všeľudovom“ charaktere politiky príslušnej strany, antielitárska rétorika, vyzdvihujúca vlastný „patent“ na najlepšie riešenie existujúcich problémov. Populizmus je štedrý na sľuby rýchlych zmien k lepšiemu, úzkostlivo však dbá o to, aby tieto sľuby zodpovedali prevládajúcim trendom vo verejnej mienke i predstavám ľudí o „populárnych“ riešeniach. Zmysel pre zodpovednosť rozhodne nie je silnou stránkou populistov.

V súčasnej strednej Európe, ale aj v širšom priestore, populisti nachádzajú celkom priaznivé prostredie. Investície do úspešných reforiem v rámci transformácie po páde komunizmu nemali rýchlu návratnosť: „úrodu“ v podobe zlepšenia sociálno-ekonomických pomerov sa dalo zožať až po určitom čase. Výsledky niektorých reforiem boli zmiešané: išlo síce o nevyhnutné kroky, avšak niekedy s bolestivými následkami. Mnohí ľudia hľadali možnosť na vyjadrenie nespokojnosti, nesúhlasu alebo protestu. Vznikla istá spoločenská objednávka – a ponuka na jej uspokojenie prišla rýchlo v podobe populizmu.

Demokracia poskytla priestor pre činnosť rozmanitých politických síl a aj vďaka nej sa populizmus stal neoddeliteľnou súčasťou politického života post-komunistickej spoločnosti. Aj v minulosti sa populizmu v strednej Európe darilo celkom dobre. Po tom, čo komunistická „chladnička“, ktorá popierala a tabuizovala mnohé spoločenské problémy, po desaťročiach prestala chladiť, vypadli z nej staré, preležané a skazené produkty: nacionalizmus, xenofóbia, neznášanlivosť – a s týmto všetkým sa môže snúbiť populizmus. Populistické sily sa stali súčasťou straníckych systémov, v niektorých štátoch sú zastúpené v parlamentoch, v ďalších pôsobia i vo vládach.