Štát je základnou inštitúciou politickej organizácie spoločnosti. Pre niektorých ľudí je štát najväčšia hodnota a predmet obdivu, iní ho považujú za nevyhnutný, avšak dosť protirečivý fenomén, ktorý môže ovplyvňovať vývoj ľudského spoločenstva pozitívnym, ale aj negatívnym smerom.
Štát je predovšetkým inštitúciou moci. V dejinách sociálneho myslenia bol štát považovaný za nástroj na riešenie „vecí verejných“, za prostriedok na regulovanie vzťahov medzi vládcami (mocou) a ľudom, za formu politickej existencie spoločenstva žijúceho na určitom území. Historický vývoj štátu ako základnej spoločenskej inštitúcie odrážal zmeny v charaktere vzťahov medzi ním a spoločnosťou. Dejiny štátu boli ovplyvnené mnohými historickými, civilizačnými, náboženskými, národnými, etnickými a inými faktormi.
Veľký význam pre tento proces malo obdobie stredoveku, keď v procese budovania štátu na ekonomickom a sociálno-politickom základe vznikla štátno-územná organizácia spoločnosti s inštitucionálnou (nie osobnou, ako to bolo dovtedy) disciplínou. Konštituovanie národov, proces formovania jednotných trhov na konkrétnych územiach, jazykový a kultúrny rozvoj – to všetko významne ovplyvnilo budovanie štátu. Štát sa ukázal ako vhodná forma pre vývoj etnických spoločenstiev, ktoré sa transformovali na národy.
K základným funkciám štátu patrí formovanie vládnucich síl (moderný štát túto otázku rieši pomocou volieb), vytváranie štruktúr ústrednej a lokálnej moci s presne vymedzenými právomocami. Štát formuje vlastný právny systém a zabezpečuje jeho fungovanie. Voči vlastnej krajine a obyvateľom má štát konkrétne povinnosti (uspokojovanie určitých potrieb občanov, ochrana ich práv, zabezpečenie vnútorného poriadku, obrana územia, regulovanie spoločenských vzťahov). Štát disponuje monopolným právom na neekonomické donucovanie, vylučujúcim podobné donucovanie zo strany súkromných osôb alebo skupín. Má taktiež výlučné právo prijímať všeobecne platné zákony, emitovať peniaze, vyberať dane, vytvárať a používať ozbrojené sily. K vonkajším funkciám štátu patria tie, ktoré sa vykonáva mimo hraníc vlastného územia – vzťahy s inými štátmi a ich zoskupeniami, členstvo v medzinárodných organizáciách, poskytnutie pomoci vlastným občanom zahraničí apod.
Vychádzajúc z metód, pomocou ktorých štáty uskutočňujú svoje funkcie, a z prostriedkov, ktoré sa pritom používajú, je možné vytvoriť typológiu jednotlivých štátov. Podľa formy vládnutia sa štáty delia na monarchie a republiky (parlamentné a prezidentské), podľa politickej organizácie – na štáty unitárne a federatívne, podľa charakteru politického režimu – na štáty demokratické, autoritatívne, totalitné, despotické, diktátorské.
Pre autoritatívne a totalitné režimy je príznačná etatizácia (poštátnenie) verejného života, čiže expanzia štátu a jeho inštitúcií do všetkých sfér spoločnosti. Vo sfére ekonomiky sa to napríklad prejavuje tak, že štát vytvára rozsiahly štátny sektor, prostredníctvom ktorého sa snaží o reglementáciu hospodárskej činnosti a napokon aj o ovládnutie celého ekonomického priestoru. Etatistické tendencie sa môžu prejavovať aj v spoločnostiach budovaných na demokratických princípoch. Takéto tendencie nachádzajú podporu najmä medzi príslušníkmi štátneho aparátu, ktorí tým získavajú možnosť neobmedzenej byrokratickej kontroly.