Fašizmus je ideologický a politický prúd, ktorý sa etabloval začiatkom dvadsiateho storočia v Taliansku a neskôr aj v ďalších krajinách. Bol založený na odmietaní demokracie a popretí princípu rovnosti občanov, ako aj na extrémnom nacionalizme a šovinizme, ktorý sa prejavoval vyzdvihovaním absolútnej hodnoty národa ako homogénneho („čistého“) etnického spoločenstva. Pod heslom jednoty národa fašizmus presadzoval budovanie silne militarizovaného štátu s represívnym diktátorským režimom. Propagoval násilie voči nepriateľom, kult hrubej fyzickej sily a vodcovský princíp, ostro sa vymedzoval voči liberalizmu, marxizmu a iným „protinárodným“ ideológiám. Keď sa fašistické strany usilovali o uchopenie moci, používali populizmus, dávali do protikladu obyčajný „morálne čistý“ ľud a „vykorisťovateľské, skorumpované a zhnité“ politické, ekonomické a kultúrne elity, ktoré mali byť zvrhnuté a zničené v záujme nastolenia spravodlivosti.
Vrcholom rozmachu fašistického hnutia bolo obdobie 30. a 40. rokov dvadsiateho storočia, keď vo viacerých krajinách Európy existovali režimy založené na ideologických doktrínach považovaných za národné verzie fašizmu. Na čele týchto režimov stáli strany, ktoré sa vyhlásili za vedúcu silu v spoločnosti, nastolili monopol moci a neľútostne prenasledovali odporcov. Zaviedli jednotnú štátnu ideológiu, ktorú šírili prostredníctvom školského systému a propagandistického aparátu; uskutočňovali kultúrnu a umeleckú politiku v duchu „národných“ tradícií, ktorá napokon viedla k obmedzeniu slobody tvorby a k zákazu „nenárodných“ diel. Organickou súčasťou fašistickej ideológie bol antisemitizmus, ktorý nadobudol najextrémnejšiu podobu v genocídnej politike masového zabíjania Židov (holokaust). Na Slovensku fašizmus vládol v rokoch 1939 – 1945, na čele režimu stál prezident Jozef Tiso.
Fašistické štáty v Európe aktívne spolupracovali, koncom 30. rokov vytvorili funkčné aliancie, ktoré mali priamy podiel na rozpútaní druhej svetovej vojny. Tá znamenala zlom vo vývoji ľudskej civilizácie, keď sa jedna z národných verzií fašizmu – nemecký nacionálny socializmus alebo nacizmus (strana NSDAP ) – v záujme naplnenia svojich neskrotných geopolitických ambícií (de facto v záujme nastolenia vlastnej celosvetovej dominancie) pokúsila o totálnu likvidáciu „nepohodlných“ rás (Židia, Rómovia), o podmanenie a germanizáciu „menejcenných“ národov (Slovanov) a likvidáciu štátnosti niektorých iných národov. V dôsledku druhej svetovej vojny zahynulo v Európe do 60 miliónov ľudí, z toho 6 miliónov tvorili Židia pochádzajúci z mnohých európskych štátov okupovaných Nemeckom.
V druhej svetovej vojne protihitlerovská koalícia porazila fašizmus v jeho národných verziách (pôvodný fašizmus v Taliansku, nacizmus v Nemecku, miestne odrody fašizmu v Maďarsku, Rumunsku, Chorvátsku, na Slovensku), ako aj kolaborantské pronacistické režimy vo Francúzsku, v Nórsku, v Rakúsku, v Čechách a iných štátoch. Napriek tomu fašizmus ako ideológia, politické hnutie a mocenská prax úplne nezmizol. V Španielsku a v Portugalsku, ktoré počas druhej svetovej vojny pomáhali nacistickému Nemecku, avšak otvorene nevstúpili do vojny na jeho strane, až do 70. rokov dvadsiateho storočia existovali diktátorské režimy založené na korporatívnom štátnom zriadení a miestnych verziách fašizmu. V niektorých štátoch južnej a strednej Ameriky ešte v 80. – 90. rokoch existovali režimy (väčšinou vojenské diktatúry) s fašistickou ideológiou.
Aj dnes pôsobia vo viacerých európskych krajinách rôzne zoskupenia a spolky, ktoré sa hlásia k vzorom „národných politikov“ z predvojnového a vojnového obdobia. Kritizujú súčasné demokratické zriadenie, odmietajú európsku integráciu a navrhujú „alternatívne“ modely usporiadania spoločnosti. A hoci sa ich lídri sa ostýchajú priamo a otvorene hlásať fašistické alebo nacistické názory pripomínajúce praktiky ich historických predchodcov, v ich ideovo-politickej výbave je zreteľne prítomná fašistická DNA, ktorá je nezlučiteľná so slobodou a demokraciou.